Výchova detí je čoraz zložitejšia!
Kto tu šéfuje?!
Prispôsobujeme im svoj každodenný rozvrh, varíme podľa ich chutí a bavíme sa podľa ich veku. Neprerastajú nám niekedy naše ratolesti cez hlavu?
Scéna ako z tuctovej komédie: Uponáhľané ráno, spomalené deti si konečne sadnú za stôl. Staršia dcéra (8) odmietne pripravené raňajky a ide si do chladničky pre jogurt. Mladšia dcéra (4)ju šikovne kopíruje, odstrčí svoj tanier a tiež si ide pre jeden. Keď ho otvorí, zaujme ju pohár s džemom na pulte. Siahne po ňom, aby ho ochutnala a celý rukáv so pritom namočí do jogurtu. Zmôžeme sa len na varovný výkrik, ale už džem tečie na zem. Staršia dcéra sa pribehne pozrieť a šliapne priamo do džemu. Bez papúč, samozrejme. Zrazu je z nás ťažko syčiaca lokomotíva, len povoliť piest. Prezlečené, utreté, ale minúty bežia. „Ten jogurt mi nechutííí,“ spustí presne zacielenú paľbu mladšie dieťa. Piest povoľuje a lokomotíva vypúšťa paru s ostrým kvílením.
Toto nebudem
Kde sa v to ráno stala chyba?
„ V nedostatku času. Niekedy stačí len posunúť budík o niekoľko minút skôr a vyhnúť sa tak rannému stresu,“ hovorí psychológ Ľubomír Mokrý, ktorý prednáša na Filozofickej fakulte.
Niektorým momentom sa však akoby ani nedalo predchádzať. Deti predpubertálneho veku ani tak nechcú nám rodičom úmyselne spôsobiť problémy, len chcú veci po svojom. Nemajú chuť na chlieb so šunkou, tak si zoberú niečo iné. Môžu si vybrať. Máme demokraciu. Ibaže matka, alebo otec začnú pochybovať, ako vôbec dokázali vyrásť v plnohodnotného občana, keďže sa ich ráno nikto nepýtal, čo chcú jesť… Bez reptania, deň čo deň jedli chlieb so syrom, džemom, alebo salámou a nikoho ani len nenapadlo, že môžu povedať TOTO JESŤ NEBUDEM. U našich detí a ich vrstovníkov patria tieto slová medzi najfrekventovanejšie. V rôznych obmenách: toto nechcem, toto nebudem, tam nepôjdem. Azda nám pod rukami vyrastá generácia neukočírovateľných frackov?
Časy sa menia
A my s nimi. Niekedy si zaspomíname , že deti s nami žijú v rovnakom čase a prostredí, ale nemajú ani trošku nostalgie po „starých dobrých“ časoch. V súčasnej hektickej dobe počítačov, internetu, mobilov rýchleho rozhodovania prirodzene nasávajú atmosféru doby a veľmi rýchle sa v nej orientujú. „Deti si vyberajú a prečo nie, keď môžu. Ak chceme, aby raz boli sebavedomé a úspešne sa presadili, nemôžeme ich byť po rukách, keď sa to učia. Deti dokážu presne vycítiť, kde sú medze ich slobodnej voľby. Je problémom dospelých, ktorí im nenastavia správne hranice, alebo nie sú dôslední pri ich dodržiavaní,“ vysvetľuje docent Mokrý.
Na nás rodičoch je, aby sme určili, čo je pre rast nášho potomka podstatné a čo treba nechať plávať. Za boj o pozíciu asi nestoja vlasy odfarbené na zeleno, ale hygienické návyky a základné pravidlá slušného správania rozhodne áno.
Kde sa diskusia končí
„Doma môže vládnuť demokracia, musí mať však jasné pravidlá, ktoré ako láskavý šéf stanovuje rodič,“ hovorí psychológ. Odporúča s malými deťmi priveľmi nediskutovať. Je zbytočné siahodlho vysvetľovať, prečo sa treba práve teraz umyť, alebo nastúpiť do výťahu. Tým starším by sme však právo na svoj názor nemali brať, ale vypočuť si ho môžme až po splnení úlohy.
A čo si počať v situácií, keď šéf prikáže a podriadení akosi nepočujú? Nestačí len zaveliť, u malého dieťaťa sa musíme na splnení úlohy osobne zúčastniť. Ale nerobme si ilúzie že si s dieťaťom, ktoré si práve rozostavalo farmu z lega, pôjdeme v družnom rozhovore umyť ruky a hurá k nedeľnému obedu. Psychológ Mokrý ubezpečuje, že nie je hanbou uplatniť prevahu tam, kde zlyhá mentálna sila. Jednoducho vziať dieťa do náručia a násilím ho doniesť tam, kam treba. Mäkšie povahy možno budú namietať, že nič tak nezabolí ako presne mierená reakcia rozhnevaného potomka. Vety ako „nemám ťa rád, nechcem ťa,“ ktoré nám adresujú ako jedinú možnú zbraň, nám ešte dlho rezonujú v ušiach spolu s vlastnými výčitkami, čo sme to len za rodičia. Pravda je taká, že detský hnev sa nesmie brať osobne. Pre dieťa je to jediný spôsob, ako odporovať a tak jednoducho siahne po najťažšom kalibre, čo má k dispozícií.
Ako sa menila pozícia detí za posledných sto rokov:
Začiatok minulého storočia
Plusy:
– prevládajú prirodzené intímne vzťahy, matky nosia malé deti so sebou
Mínusy:
– zlé existenčné podmienky
-neotrasiteľnou autoritou je otec – živiteľ, ktorému sa nesmie odporovať
– priestupky správania sa trestajú telesnými trestami, pre rozvoj individuality dieťaťa nie je priestor.
Prvá republika
Plusy:
– do výchovy vstupujú názory lekárov
– v domácnostiach sa uplatňujú hygienické normy a tak sa znižuje detská úmrtnosť
Mínusy:
– rozširuje sa povedomie, že s deťmi nie je zdravé sa maznať
– vo výchove sa uplatňujú prísne pravidlá
– rodičia si vyžadujú absolútny rešpekt, deti im vykajú
Budovanie socializmu
Plusy:
– civilnejší vzťah medzi deťmi a rodičmi
– vykanie v rodinách mizne
Mínusy:
– väčšina matiek chodí do práce a deti sú od raného veku vychovávané v inštitúciách
– v kolektívnej výchove platí heslo:
Čo najmenej vybočovať z rady.
Od pádu železnej opony až dodnes
Plusy:
– uvoľnenie vo všetkých smeroch
– snaha o hľadanie alternatívnych výchovných postupov
– v rodine i v spoločnosti prevláda rešpekt voči názorom, právam a želaniam dieťaťa
– rodičia sú oveľa informovanejší ako kedykoľvek predtým
– deti sú tvorivé a sebavedomé
Mínusy:
– nekritický obdiv k liberálnej výchove
– všetka činnosť v rodine sa podriaďuje deťom
– príliš sa podceňuje význam rodičovskej autority
